Aquapark Paklenica

Auto zastavuje na známom parkovisku. Vonku je horúčava. Rýchlo do tieňa. Zakláňame hlavy a pozeráme na náš prvý cieľ. Tešíme sa. Dlho sme tu neboli. A teraz nadišiel ten moment pravdy!

Pozerám sa na skalný hrebeň, keď si uvedomím, že niečo tu nehrá! Niečo tu nesedí! Ale čo to môže byť??

A vtom sa mi v hlave rozjasní. Počujem hukot vody. Ale to predsa nemôže byť pravda! Rozbehnem sa k potoku, ktorý máme zafixovaný z našich predošlých návštev ako večne  vyschnuté koryto.

Cez múrik ohraničujúci parkovisko to uvidím:

Voda!!! Veľa vody!!!

Tak to je paráda! To sme tu ešte nezažili.

Ide sa liezť. Lezenie je tu super, ale je strašná horúčava. Po návrate z vylezenej cesty na nás však čaká potôčik plný vody.

Deň za dňom. Zakaždým skončíme v ňom.

Vody však rapídne ubúda. Každým dňom je jej menej. Zrejme to bol len chvíľkový výsledok silných dažďov tesne pred naším príchodom.

Raz, po návrate z dlhšej cesty... Preskakujúc z kameňa na kameň začujem známy zvuk: vodopád!

Ideme sa pozrieť a výsledok už lepší byť ani nemôže.

Je to sen!

Kúpeme sa v osviežujúcej vode bez plaviek a sme skrytí za skalami len pár metrov od frekventovaného chodníka. Je na ňom množstvo dychčiacich a potiacich sa turistov. Nikto sem nepríde? Nikto. Kúpeme sa úplne nerušení. Koľkí z toho množstva ľudí, ktorí prejdú denne cez kaňon, si vôbec uvedomia tento vzácny úkaz? Koľkí ho naozaj aj využijú a ocenia?

Strašne málo ľudí vyskúšalo tú vodu. Ale horúčavou omámených a upotených ľudí sme stretávali masy.

Jeden z pekných príkladov, ako je dôležité v živote vedieť zísť dole z prešľapaného značkovaného chodníka, odčleniť sa od stáda a zažiť niečo také obyčajné a zároveň iné, úžasné...

Po týždni potok vyschol. Vody sme si užili maximum, koľko sa len dalo. Po lezení to človeka postavilo úplne na nohy a večer sme vždy liezli ešte raz.

Ktovie, kedy tam zase zažijeme niečo podobné...

M.Bartoň