Dabarski Kukovi - utajený lezecký raj v Chorvátskom Velebite

Velebit - toto obrovské a pre nás tajomné a nepreskúmané pohorie ma láka už dlhé roky. Neďaleko mora sa nachádzajú nádherné a divoké vápencové hory, popretkávané údoliami s hustými bukovými lesmi. Vraj sa tu nachádzajú miesta, kam ešte ľudská noha nevkročila.

V strednom Velebite, ktorý na juhu ohraničuje národný park Paklenica a na severe národný park Severný Velebit, sa nachádza skalná oblasť s názvom Dabarski Kukovi. Dozvedeli sme sa o nej z lezeckého sprievodcu Chorvátskom. Po preskúmaní informácií z knižky sme si tento rok povedali, že už je čas na trochu divočiny a v prímorskom stredisku Karlobag sme odbočili - smer vnútrozemie.

Najprv treba ísť po hlavnej ceste serpentínami smerom na jeden z hlavných priechodov cez Velebit: Baške Oštarije. Cesta vedie cez hory do mesta Gospič. Ešte pred najvyšším bodom sa z nej odbočuje vľavo smeron na obec Ledenik. Odbočka je pri veľkej píle. Prvej, čo sme v Chorvátsku vôbec videli.

Tu sme zišli dole z hlavnej cesty a ocitli sme sa v ľudoprázdnej divočine. Aký to kontrast oproti preľudnenému a na turistov zameranému pobrežiu. Cestou do sedla Dabarska Kosa je nový asfalt, problém je, že je tak na šírku jedného auta. Našťastie večer nešlo nič oproti. V sedle sa nám otvoril výhľad na hlavný masív Dabarských Kukov - so zapadajúcim slnkom za chrbtom sme stáli a so spadnutými sánkami pozerali na skalné veže, týčiace sa zo zeleného pralesa do výšky aj niekoľko sto metrov.

                                                                           Agin kuk je vľavo, Rujičin kuk kde je najviac ciest je v strede, vpravo je kuk Čelina

Odkedy sme zišli dole z hlavnej cesty, nestretli sme nikoho. Asfalt skončil a dobrodružstvo sa začalo. Parádnou štrkovou cestou pomedzi skalné veže a cez tunely vytesané v skale sme sa dostali až pod Bojičin Kuk. Tu sme našli táborisko a horskú chatu. Stretli sme dokonca aj prvého človeka. Starší pán tu trávi celé leto. Prevádzkuje táborisko na krásnej zelenej vykosenej lúke a planinarsku kuču (chatu).

Utáborili sme sa na jednu noc. Platí sa 3 eurá na osobu. Potom už prišli na rad skaly. Liezli sme počas dvoch dní päť viacdĺžkových ciest na Agin Kuk. Hneď pri ceste je niekoľko jednodĺžkových, kde sa dá ešte večer potrénovať. Rujičin Kuk, kde je najväčšia koncentrácia dlhých ciest, sme si nechali na budúce. Po dvoch dňoch nám došla voda a tak sme sa s týmto rajom museli rozlúčiť.

Nestretli sme žiadnych druhých lezcov ani turistov. Jediní ľudia boli drevorubači - škoda. Trochu nám to pripomenulo náš domov...

Neďaleko mora sme objavili zelený raj. Teploty tu boli znesiteľné. Ľudia žiadni. Neplatia sa tu žiadne vstupy. Nevideli sme žiaden zákaz vjazdu. Nikto tu nekontroluje, kde spíte. Dva dni sme spali v aute priamo pod skalami. Cesty boli dobre odistené, samozrejme nity sú tam, kde ich treba a nie každý meter ako v niektorých lezeckých oblastiach pri mori. Vápenec krásny, drsný, neolezený. Všetky cesty sme museli zlaňovať.

Špecifické je lezenie všadeprítomných "vodovodných potrubí" - sú to vodou vyhĺbené ryhy do vápenca. Lezú sa tak, že síce nemáte dobré chyty, ale nohy zakliesnené v ryhe držia tak, že sa niekedy nedajú ani vybrať, auuuuu.

 

Bol to zážitok, celý deň liezť obklopený divokou prírodou a nestretnúť ani človiečika.

Ešte sa sem určite vrátime nielen kvôli lezeniu. Bolo by tu čo robiť aj na bajku a na pešo.

M.Bartoň